Inšpirujíci Visegrád alebo Výročné zamyslenie nad možnosťami exportu visegrádskkeho modelu
Visegrádska skupina oslavuje dvadsať rokov a bez potreby nejakého prílišného bilancovania možno konštatovať, že nespokojní s vývojom v rámci skupiny môžu byť tak prílišní optimisti, ako aj prílišní pesimisti. Tí druhí však o čosi viac: predsa len, z postulátov, ktoré boli sformulované v prvej visegrádskej deklarácii, sa podarilo naplniť takmer všetko.
Nielenže sa konal návrat do Európy, ale podarilo sa všetky visegrádske krajiny integrovať do oboch najdôležitejších integračných zoskupení, teda do EÚ aj NATO. Visegrádska skupina po dvadsiatich rokoch funguje aj naďalej a svoju životaschopnosť potvrdila aj po vstupe všetkých krajín do Európskej únie. A hoci mala po roku 2004 spočiatku problémy identifikovať ciele, ktoré by svojim významom mohli konkurovať integrácii do EÚ, ani špecifický typ „únavy z rozšírenia“ nezabránil visegrádskym krajinám čoraz úspešnejšie sa profilovať pri definovaní nových cieľov, respektíve vymedzovanie oblastí pre ďalšie pôsobenie.
Prílišní pesimisti, ktorí ohraničovali pôsobnosť visegrádskej skupiny do rámca niekoľkých mesiacov, mohli mať spočiatku takmer aj pravdu _ roky 1994_1998 predstavovali z dobre známych dôvodov (problematické pôsobenie vlády premiéra Mečiara, či exkluzivistické ponímanie pozície Českej republiky vtedajšieho predsedu vlády Václava Klausa atd.) útlm visegrádskej spolupráce. Roky 1998_99 a s nimi spojená revitalizácia Visegrádu však prílišným pesimistom zdevalvovali ich argumenty a namiesto k definitívnemu zániku spolupráce prišlo k jej oživeniu. Ani druhý návrat vlny „veľkého pesimizmu“, tentokrát spojený so vstupom visegrádskych krajín do EÚ a s tým súvisiacou hrozbou rozplynutia V4 v „európskom mori“ však nemal dlhé trvanie. Stal sa presný opak _ visegrádske krajiny sa rýchlo prispôsobili povstupovej realite a samotný vstup do EÚ začali chápať ako novú príležitosť podieľať sa na formovaní jej politík, pričom Európsku úniu ako samotnú začali čoraz aktívnejšie používať ako nástroj pre realizáciu vlastných zahraničnopolitických cieľov. Možno navyše konštatovať, že európsky rozmer Visegrádskej skupiny sa z roka na rok posilňuje, a to v takých dôležitých oblastiach, akými sú energetická bezpečnosť, susedská politika či politika rozširovania.
Analýza histórie vývoja Visegrádskej skupiny si viac ako čokoľvek vyžaduje realistický prístup. Pokiaľ sú očakávania od modelu V4 v jeho súčasnej podobe zo strany nezainteresovaných (často i zainteresovaných) pozorovateľov príliš veľké, logicky musí dôjsť ku sklamaniu. Existuje celý rad konkrétnych otázok, kde visegrádske krajiny nehovoria pomyselným jedným hlasom a zrejme _ vzhľadom napríklad na štrukturálne či geopolitické faktory _ ani hovoriť nebudú. Pokiaľ však nestranný pozorovateľ aplikuje umiernený prístup, bude z výsledkov spolupráce vo formáte V4 ak nie nadšený, tak prinajmenšom potešený.
Špecifiká visegrádskeho modelu
Dejiny visegrádskej spolupráce, respektíve skupiny sa vyznačujú niekoľkými špecifickými charakteristikami. Jednu z nich predstavuje graduálnosť _ Visegrád ako taký sa vyznačuje skôr graduálnym vývojom ako zásadnými prelommi. S tým do značnej miery súvisí aj výrazná kontinuita v kontexte programových priorít, bez ohľadu na to, ktorá konkrétna krajina predsedá visegrádskej skupine. Ďalším charakteristickým znakom je nízka miera inštitucionalizácie. Faktická absencia takzvaných kamenných inštitúcií (s výnimkou jednej) v podobe sekretariátu či centrálneho sídla sa odráža negatívne v nižšej úrovni, respektíve vôli koordinácie postupov vo vybraných oblastiach, špeciálne však v tých, ktoré si centrálne riadenie a hierarchickú inštitucionálnu štruktúru priam vyžadujú. Nemožno v tomto kontexte opomenúť fakt, že jednou z oblastí, kde sa visegrádskej spolupráci darilo najmenej, je práve oblasť obrany a bezpečnosti.
Veľkou výhodou slabej inštitucionalizácie je však väčšia flexibilita, chápaná nielen ako možnosť reagovať promptnejšie na aktuálne témy, respektíve výzvy, ale aj v kontexte širokých možností ad hoc spolupráce s aktérmi spoza skupiny. Medzi znakmi charakterizujúcimi Visegrádsku štvorku nesmie chýbať nevôľa rozširovať skupinu o ďalšie krajiny. Hoci neprajníci Visegrádu v tomto kontexte nezabudnú poznamenať, že k rozšíreniu Visegrádu prišlo už de facto rozdelením ČSFR, faktom zostáva, že akékoľvek tendencie rozšíriť skupinu _ najčastejšie menovanými kandidátmi v tejto súvislosti boli Slovinsko a Rakúsko, spomínaná však bola napríklad aj Ukrajina _ boli neúspešné a aj v súčasnosti existuje medzi visegrádskymi partnermi konsenzus, že skupina sa rozširovať nebude. Rozvoju spolupráce s partnermi spoza V4 slúžia dodatočné nástroje _ spomenúť možno pomerne rozšírený nástroj „V4 plus“, vzťahy s nevisegrádskymi partnermi však napomáhajú rozvíjať aj spoločné projekty cezhraničnej spolupráce, ako aj grantové či štipendijné programy poskytované Medzinárodným visegrádskym fondom.
V súvislosti s integráciou do EÚ treba vyzdvihnúť fakt, že visegrádska spolupráca ako špecifická forma regionálnej spolupráce v strednej Európe nebola nikdy zúčastnenými krajinami považovaná za náhradu integračného procesu, ale za jeho komplementárnu súčasť. To je tiež jedno zo zásadných posolstiev, ktoré môže poskytnúť Visegrádska skupina zainteresovaným partnerom vo východnej i juhovýchodnej Európe. Úspešným pôsobením v povstupovom období sa však Visegrádu podarilo potvrdiť aj svoje ambície nebyť iba nástrojom pre úzko vymedzenú integráciu do EÚ, ale platformou pre dlhodobú spoluprácu zúčastnených krajín aj po naplnení integračných cieľov. To je ďalší z významných odkazov aj pre susedné krajiny a regióny, neskrývajúce svoj záujem integrovať sa do EÚ _ integrácia samotná by nemala byť jedinou pohnútkou pre efektívne fungovanie regionálnej spolupráce, jej základy by mali byť oveľa širšie, umožňujúce dlhodobé pôsobenie aj v povstupovom období.
Visegrád ako inšpirácia
Priamoúmerne s rastom reputácie Visegradskej skupiny bolo možné pozorovať aj zvyšujúci sa záujem o V4 v iných častiach Európy, a to tak v rámci EÚ, ako aj mimo nej, aktuálnou sa čoraz viac stávala aj otázka rozvoja spolupráce s inými regionálnymi zoskupeniami. Obzvlášť v predvstupovom období mala pre Visegrádsku skupinu špecifický význam spolupráca s BENELUXom, predovšetkým z hľadiska získavania skúseností a know-how z pôsobenia v rámci EÚ. Blízkym regionálnym zoskupením sa pre Visegrádsku skupinu stala aj takzvaná skupina B3, zahŕňajúca Litvu, Lotyšsko a Estónsko, hľadali sa tiež možnosti intenzifikácie spolupráce so severskými krajinami. Postupne však aj rástol aj význam V4 ako „vzorovej“ iniciatívy pre regionálne zoskupenia v susedných regiónoch juhovýchodnej a východnej Európy. Záujem o fungovanie V4 isto nebol iba symbolického charakteru _ svedčí o tom aj transformácia Stredoeurópskej dohody o voľnom obchode (CEFTA), ktorej iniciátormi boli práve visegrádske krajiny, na CEFTU 2006, zahŕňajúcu takisto krajiny západného Balkánu. CEFTU tak možno právom považovať za najvýznamnejší „exportný artikel“ Visegrádskej skupiny do susedných regiónov. Záujem o Visegrádsku skúsenosť, respektíve know-how však pretrváva.
Namieste je otázka, v čom tkvie atraktivita visegrádskeho modelu. Nízku mieru inštitucionalizácie, sprevádzanú nevôľou transformovať V4 na iniciatívu charakterizovanú centralizovanou, hierarchickou štruktúrou a striktne definovanými pravidlami spolupráce možno totiž považovať rovnako za výhodu, ako aj nevýhodu. Navyše, realita v susedných regiónoch juhovýchodnej a východnej Európy svedčí skôr o tendencii silnej inštitucionalizácie, čo v praktickej rovine znamená príklon k vytváraniu iniciatív s kamennými sekretariátmi a rigídnymi štruktúrami (viď napr. GUAM alebo RCC).
Atraktivita visegrádskeho modelu však zrejme súvisí s inými faktormi, medzi ktoré môžeme zaradiť jej rastúcu reputáciu, schopnosť dosahovať konkrétne ciele (aj strategického významu), kontinuálne pôsobenie a v neposlanom rade takisto s určitou exkluzivitou, ktorú sa podarilo zachovať práve vďaka priatiu tézy o jej nerozširovaní. V neposlednom rade nemožno zabúdať ani na úlohu V4 ako nástroja pre napĺňanie integračných cieľov.
Export s ručením obmedzeným
Model visegrádskej spolupráce je do značnej miery jedinečný a reflektujúci špecifické podmienky, v rámci ktorých štyri krajiny participujúce na spolupráci pôsobia. Podobnosť v historickom vývoji, kultúre či spôsobe politicko-ekonomickej transformácie nemožno považovať len za akési klišé, ale za reálne predpoklady podmieňujúce efektívne fungovanie regionálnej spolupráce pod dáždnikom V4. Niet pochýb o tom, že rozdiely medzi visegrádskym priestorom a regiónom juhovýchodnej Európy, nehovoriac už o Európe východnej, sú neprehliadnuteľné. Pri zvažovaní možnosti prenosu visegrádskoho modelu do susedných regiónov je preto aj z tohto dôvodu potrebné postupovať s náramnou citlivosťou.
Vzhľadom na lokálne špecifiká regiónov východnej a juhovýchodnej Európy, ktoré ich odlišujú od tzv. visegrádskeho priestoru, predovšetkým však na špecifiká visegrádskeho modelu spolupráce ako takého, by však bolo tak či onak nenáležité (a nezodpovedné) zaoberať sa myšlienkou „exportu“ celého modelu. Oveľa vhodnejšie je v tomto kontexte hovoriť o možnosti adaptácie niektorých aspektov visegrádskej spolupráce v susedných regiónoch. Berúc do úvahy slabé, respektíve veľmi obmedzené inštitucionálne zázemie V4 je však výber hmatateľných „exportných artiklov“ do značnej miery redukovaný. Zaužívané princípy spolupráce majú totiž zväčša iba neformálnu podobu. Kľúčovou intervenujúcou premennou sa javí byť deklarovaná vôľa pokračovať v spolupráci a rozvíjať ju, tá však sama o sebe nemôže byť exportným artiklom v pravom zmysle slova _ lokálni aktéri ňou musia disponovať, inak o spolupráci ani nemá zmysel uvažovať. To isté platí o hodnotách, ktoré podmieňujú existenciu a rozvoj spolupráce. V tom všetkom môže byť Visegrád inšpirátorom, partnerom, nemôže však zastúpiť úlohu „generátora“ spolupráce v susedných regiónoch.
O prospešnosti vytvorenia CEFTA pre visegrádske krajiny nemožno mať pochybnosti a možno tiež očakávať aj jej obdobný prínos pre krajiny západného Balkánu ašpirujúce na členstvo v Únii. Potenciál prenosu know-how v podobe CEFTA zo strany Visegrádu sa však už vyčerpal. Nie je preto žiadnym prekvapením, že ako o ďalšom „exportnom artikli“ sa čoraz viac hovorí v súvislosti s Medzinárodným visegrádskym fondom. Je to nielen jediná existujúca kamenná visegrádska inštitúcia, ale zároveň aj nástroj so zaujímavou históriou a rozvojovým potenciálom. O možnostiach vytvorenia „klonu“ MVF na západnom Balkáne či vo východnom susedstve nech však už pojedná samostatná štúdia.
O autorovi:
Tomáš Strážay je vedoucí výzkumného programu Střední a jihovýchodní Evropa ve Výzkumném centru Slovenské společnosti pro zahraniční politiku.