Announcing the Winter Semester program of the IIR Critical Studies Seminar

29. 1. 2011 Tento obsah není aktuální

Cesta Austrálie k republike - hľadanie alebo vyjadrenie národnej Identity

V roku 1999 sa  konalo celonárodné referendum o tom, či sa Austrália vydá na cestu republikánskeho zriadenia. Úvahy o „vhodnosti“ monarchistického zriadenia nie sú ničím novým ani „trendovým“ v politickej argumentácii predstaviteľov austrálskej spoločnosti, tradícia republikanizmu sa traduje už do času konania prvého národného Konventu v roku 1891, na ktorom sa zrodila ústava.

Základnou otázkou i v súčasnosti je postavenie a funkcie Kráľovnej, zastúpenej Generálnym guvernérom, t.j. ak zmena na republiku nastane, kto a akým spôsobom bude vykonávať funkcie hlavy štátu. Celý proces je o to zložitejší, že si vyžaduje nielen široký konsenzus v celej spoločnosti z dôvodu jej tradícií a rozmanitosti, ale jeho potvrdenie v referende, ktoré je výraznou črtou austrálskej demokracie.

Ústava ako základný zákon definujúci zriadenie a fungovanie štátu

Austrálska ústava z roku 1901 dala základ vytvoreniu austrálskeho federatívneho zväzu, čím sa z bývalých šiestich kolónií stalo šesť štátov Austrálie. Prijatiu federatívnej ústavy predchádzal Act of the British Parliament z roku 1900, ktorým kráľovná Viktória vyhlásila vznik federácie. Prijatie tohto zákona bolo nevyhnutnou podmienkou vyplývajúcou z vtedajšej spoločensko-politickej situácie, keďže dovtedy bola Austrália zoskupením šiestich kolónií síce so samostatnou správou, ale nad ktorými mal najvyššiu moc práve Britský parlament.

Austrálska ústava bola výsledkom dlhodobého vývoja austrálskej spoločnosti, ktorá prešla dlhú cestu od britskej trestaneckej kolónie k federácii, a vďaka hnutiu koloniálnych parlamentárov za austrálsku federáciu sa ústava mohla reálne stať právnym podkladom na založenie Austrálskeho zväzu 1. januára 1901, a to na základe výsledkov úspešných referend v jednotlivých kolóniách.

Tvorcovia austrálskej ústavy si už vtedy jasne uvedomovali, že základom samostatného štátu, ktorým sa Austrália po prijatí svojej vlastnej Ústavy stala, je zvrchovanosť ľudu. Táto je jasne definovaná v kapitole VIII., oddiel 128 Ústavy, ktorá presne stanovuje, že akákoľvek zmena ústavy musí byť schválená aj občanmi Austrálie.
Základným „sporným“ bodom je postavenie kráľovnej v ústavnom systéme Austrálie. Hlavou štátu je monarcha, ktorého funkcie sú presne vymedzené v Ústave, t,j. hlavou austrálskeho štátu je Kráľovná Alžbeta II. a dôležitosť postavenia Koruny v politickom systéme krajiny sa prelína celou Ústavou, keďže kráľovná je súčasťou parlamentu (článok 1 Ústavy) a je oprávnená menovať Generálneho guvernéra ako svojho zástupcu (článok 2 Ústavy), rovnako ako aj výkonná moc, ktorá je je garantovaná práve Kráľovnou a vykonáva ju generálny guvernér ako jej zástupca (článok 61 Ústavy). Zástupcom Koruny je generálny guvernér, ktorý však vykonáva svoje funkcie v súlade s princípom zodpovednej vlády, t.j. koná na základe odporúčania ministrov.

Mimoriadne dôležité je ustanovenie, že akékoľvek zmeny ústavy sa môžu uskutočniť iba prostredníctvom referenda. Hlasovanie o zmene je úspešné, ak je zmena odsúhlasená väčšinou voličov vo väčšine štátov a celkovou väčšinou voličov, tzv. systém absolútnej väčšiny.

Tradiícia republikanizmu v Austrálii

Už v období vytvorenia federácie v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch 19. storočia si bola Austrália vedomá svojho silného ekonomického postavenia, v podmienkach ktorého sa začala budovať i pomerne silná občianska spoločnosť. Neskoršie priznanie autonómie Britániou v roku 1901 bolo veľmi silným impulzom pre túto mladú spoločnosť, ktorá už dávno pociťovala silu na vlastné riadenie svojich záležitostí. Prejavom republikánskych snáh v tomto období bolo napríklad založenie viacerých republikánskych zväzov, časopisov, ktorých hlavným mottom bola nezávislosť od Britskej koruny.

Avšak diskusie o tom, či Austrália už pri prijímaní svojej ústavy v roku 1900 nemala prijať i republikánske zriadenie, neustali ani po prijatí Statute of Westminster v 1947 a pozícia Kráľovnej v austrálskej spoločnosti bola podrobovaná kritickej diskusii pri rôznych krízových situáciách (ako napríklad, keď Generálny guvernér Sir John Kerr využil svoje mimoriadne právomoci a odvolal vládu premiéra Whitlama v roku 1975, čím nastala ústavná kríza). Hlavným momentom kritického pohľadu na monarchistické zriadenie v Austrálii je otázka, do akej miery môže mať Kráľovná a jej predstaviteľ v krajine kontrolu nad demokratickým životom samotnej krajiny. Hoci sa na prvý pohľad môže zdať, že sa jedná len o snahu Austrálie skoncovať s akýmkoľvek prepojením na svoju minulosť kolónie, podľa nášho názoru toto nie je hlavným motívom zmeny. Tým je snaha o čo najdemokratickejšie vedenie krajiny a tým snaha o čo najväčšie priblíženie politických elít občanom. To však podľa predstaviteľov krajiny ako i takmer polovice občanov nie je možné, ak nemôžu ovplyvniť skutočnosť, kto bude hlavou štátu.

I preto nasledovalo obdobie, kedy sa postupne eliminoval priestor Koruny v právnom systéme, či už sa jednalo o tzv. Australia Act 1986, ktorý zrušil prepojenie medzi jednotlivými parlamentmi a súdmi (a tým aj ich väzbami v Británii), alebo možno spomenúť rozsudok v prípade Sue v Hill [1999] HCA 30, ktorým súd potvrdil, že hoci je Kráľovná Spojeného Kráľovstva a Severného Írska fyzicky tou istou osobou ako Kráľovná Austrálie, jedná sa o „dve samostatné a rôzne právne osoby“. Na základe tohto rozhodnutia súdu bol v roku 1986 prijatý tzv. Australia Act 1986, ktorý ustanovoval, že Veľká Británia a Austrália sú dva samostatné národy spojené jedným spoločným monarchom. Ďalším podobným krokom bolo napríklad vynechanie zmienky o Kráľovnej z občianskeho sľubu (v roku 1993); viacero austrálskych inštitúcií už nemá v názve „Kráľovský“, ale z politologického hľadiska je snáď najvýraznejšou zmenou to, že britskí občania (hoci žijú v Austrálii) sa už nemôžu zúčastňovať volieb, ako i to, že legislatíva prijatá parlamentom v štáte Queensland neobsahuje žiadne odvolávky na Korunu alebo samotnú Kráľovnú.

Argumenty „za“ a „proti“ republikánskemu zriadeniu použité v referendovej kampani

Za prelomové roky v kampani za republiku možno považovať deväťdesiate roky 20. storočia, kedy v roku 1991 vzniká Austrálske hnutie za republiku (the Australian Republican Movement, ARM). Hlavné body argumentácie sú:

  • Aby na čele krajiny, t.j. oficiálnou hlavou štátu bol občan Austrálie a nie „cudzinec“ (heslo kampane je “a resident for President“ („prezidentom náš občan“).
  • Je neprípustné, aby sa samostatný štát, ktorým Austrália bez pochyby je, riadil právom, ktoré neprijal jeho parlament. V Austrálii sa totiž (ako i v ďalších krajinách Britského Spoločenstva) i naďalej uplatňuje britský zákon o nástupníctve, ktorý môže zmeniť jedine Westminsterský parlament so súhlasom všetkých dotknutých krajín Britského Spoločenstva.
  • Ďalšou je otázka vierovyznania. Katolícku komunitu je v Austrálii tvoria predovšetkým Írski imigranti, resp. ich potomkovia a práve táto komunita sa tradične spája s republikánskou tradíciou (viď nižšie).
  • Nemenej závažným argumentom je problematický Act of Settlement, ktorý presne stanovuje pravidlá následníctva ako i uzatvárania sobášov (zákaz sobášenia protestanta s katolíkom). Tie sa podľa republikánov nezhodujú s charakterom spoločnosti a nie sú ani v súlade s jej antidiskriminačnými zákonmi.

Do pozície opozičného hnutia sa dostáva tzv. Austrálska liga za monarchiu (The Australian Monarchist League). Monarchisti považujú kráľovnú za kráľovnú Austrálie a nie za občana cudzieho národa, z čoho vyplýva, že aj generálny guvernér ako jej osobný zástupca v krajine je vhodnou hlavnou štátu. Argumentujú, že nevolená a neutrálna hlava štátu zabezpečuje krajine dostatočnú stabilitu, než akú by zabezpečil prezident volený ľudom na základe politického programu. Argumenty týkajúce sa Act of Settlement tiež nepovažujú za tak dôležité, aby sa kvôli otázke následníctva menila ústava a štátne zriadenie, keďže tieto sporné body sa dajú podľa monarchistov vyriešiť i bez toho, aby Austrália vystúpila zo Spoločenstva.

Ako bolo už spomenuté, dve argumentačné línie sa opierajú o dve výrazné zmeny v austrálskej spoločnosti, ktoré nastali počas jej vývoja, t.j. zmeny, ktoré nastali od vzniku federácie v 1901. Prvou je, že Austrália sa vyvinula v multikultúrnu spoločnosť a obyvatelia aborigénskeho, ázijského, írskeho alebo iného než austrálskeho pôvodu necítia dôležitosť postavenia a hlavne opodstatnenia pozície Kráľovnej v austrálskej spoločnosti a vnímajú ho ako prejav Britského imperializmu. Protiargumentom monarchistov je, že práve obyvatelia, ktorých Austrália prichýlila z rôznych nestabilných krajín sveta, vnímajú práve Kráľovnú ako neutrálne spojivo v spoločnosti. Ďalší nemenej dôležitý balík argumentov sa opiera o druhú zmenu v spoločnosti, a to že Austrália sa považuje za spoločnosť egalitársku, čo je v priamom protiklade s monarchistickým usporiadaním spoločnosti s privilegovaním určitých spoločenských vrstiev.

Referendum v roku 1999

V apríli 1993 vymenoval vtedajší premiér Paul Keating poradnú komisiu pre otázku republiky, ktorej úlohou bolo preskúmať jednotlivé alternatívy zmeny. Komisia vo svojej správe z toho istého roku uvádza, že zmena štátneho zriadenia je možná bez ohrozenia demokratických inštitúcií v krajine.

Krátko pred referendom o zmene ústavy sa konal v roku 1998 štvrtý ústavný Konvent. Jeho iniciátorom bol vtedajší predseda vlády, John Howards. O význame tohto Konventu svedčí i skutočnosť, že delegáti boli z polovice zvolení občanmi a druhú polovicu menovala federálna vláda. Konvent sa sústredil na tri možné alternatívy riešenia tohto ústavného problému, a to:

  • ponechať Austrálii jej doterajší status konštitučnej monarchie
  • zmeniť štátne zriadenie na republiku s hlavou štátu, ktorú by volil parlament
  • zmeniť štátne zriadenie na republiku s hlavou štátu, ktorú by volili občania

Ako neskôr ukázali i výsledky samotného referenda, republikáni dominovali medzi oboma skupinami delegátov, avšak nedokázali zachovať jednotnosť svojich pozícií.

Konvent nakoniec posunul do referenda v 1999 tzv. bi-partisan appointment model, t.j. model, na základe ktorého by sa štátne zriadenie Austrálie zmenilo na republiku a jej hlavu štátu by volil Federálny parlament, tzn. generálny guvernér i kráľovná by boli nahradení jednou funkciou, a to prezidentom Austrálskeho zväzu. Prezident mal byť volený federálnym parlamentom na stanovené funkčné obdobie (5 rokov) a v skutočnosti by prevzal existujúce právomoci generálneho guvernéra a rovnako by konal na základe odporúčania ministrov, t.j. jednalo by sa o tzv. model slabého prezidenta. Predseda vlády by mal na základe súhlasu Snemovne reprezentantov právomoc odvolať prezidenta za určitých okolností a po splnení určitých ústavou stanovených podmienok. Konvent sa tiež uzniesol na odporúčaniach, ktoré sa týkali pozmenenia preambuly ústavy (čo bolo tiež zahrnuté do referendových otázok).

Referendum sa konalo 6. novembra 1999 o dvoch hlavných otázkach _ zmena štátneho zriadenia (viď vyššie) a úprava úvodnej časti ústavy. Aktuálne znenie úvodnej časti ústavy, v ktorom sa explicitne uvádza Koruna Spojeného Kráľovstva Veľkej Británie a Írska, jej Veličenstvo Kráľovná ako i odvolávka na dolnú snemovňu Britského parlamentu, sa malo po úspešnom schválení v referende zmeniť za znenie, v ktorom dominuje vyzdvihovanie austrálskej národnej identity postavenej na nezávislosti a rovnosti, ako i na skutočnosti, že austrálsky národ v sebe obsiahol viacero národností, ktoré si vybojovali nezávislosť. Veľmi dôležitým je moment priznania mimoriadnej pozície domorodého obyvateľstva.

Referendum sa skladalo z dvoch častí, hlasovanie o štátnom zriadení a hlasovanie o preambule ústavy, t.j. či má byť do ústavy formálne zakomponová preambula. Ako dokazujú výsledky (54,87 percenta hlasov „nie za republiku“, len 39,34 percenta „za preambulu“ pri 95,13 percenta účasti) i v tomto referende sa potvrdilo, že Austrália je krajinou, kde nie je ľahké dospieť k úspešnému referendu, keďže ani v tomto prípade žiadna z otázok nezískala požadovanú väčšinu, t.j. celonárodne nadpolovičnú väčšinu a ani väčšinu hlasov v jednotlivých štátoch. Zmenu štátneho zriadenia občania zamietli takmer 55%, s najväčším percentom hlasov proti v štáte Queensland.
Podľa prieskumu agentúry UMR, polovica všetkých Austrálčanov podporovala zmenu na republikánske zriadenie, kým len 28% bolo proti. Najväčšia podpora bola zaznamenaná z radov prívržencov Labour party a spomedzi mužov.
Za najhlavnejšie dôvody pre zmenu voliči uvádzali nasledovné: monarchia je zastaraný koncept a je najvyšší čas pretrhnúť spojivo s minulosťou a Austrália nemá zo súčasného stavu žiadny výraznejší osoh, keďže je dostatočne vyspelá a silná, aby sa presadila vo svete sama. Za veľmi dôležitý dôvod uvádzajú aj domorodé obyvateľstvo, ktoré tu bolo pred britskými kolonizátormi, t.j. pred Korunou.

Najvýraznejším dôvodom, prečo voliči hlasovali proti zmene bolo, že súčasný systém funguje, tak prečo by sa mal zmeniť a pritom takáto zmena je veľmi nákladná a tieto verejné prostriedky by sa mohli použiť na iné veci, ktoré zmenu skutočne potrebujú. Ďalším argumentom bolo, že súčasný systém plne zabezpečuje fungovanie demokratických inštitúcií a neželanými dôsledkami takejto zmeny by mohla byť práve strata kontroly alebo jej zníženie. A v neposlednom rade je to argument tradície a dedičstva.

I z uvedeného prieskumu je zrejmá vysoká podpora pre republiku, s podobnými výsledkami prišlo pred samotným referendom viacero ďalších agentúr a všetko naznačovalo tomu, že tentoraz bude referendum úspešné a Austrália ukončí svoju cestu k republike po dlhých desaťročiach.

Prečo teda také prekvapujúce výsledky? Volebná komisia ako i viaceré agentúry sa zhodli, že referendum utrpelo porážku nie z dôvodu nesprávneho načasovania, nie z dôvodu celkovej „neoprávnenosti“ oboch otázok, ale z dôvodu, že voliči síce zmenu požadujú, ale nie vo forme, ktorú dostali na výber. Prieskumy, ktoré sa uskutočnili po referende totiž poukázali na skutočnosť, že voliči by uprednostnili prezidenta priamo voleného občanmi (iba 12 percent by uprednostnilo prezidenta voleného parlamentom).

Otázka republikanizmu v Austrálii zostala po neúspešnom referende i naďalej otvorená. Predchádzajúci premiéri, Kevin Rudd i John Howard síce pripúšťali vo svojich verejných vyhláseniach, že vnímajú túto otázku ako stále živú a otvorenú, avšak obaja uprednostnili stabilizáciu ekonomiky v čase hospodárskej krízy pred ďalším referendom.
Podľa prieskumu z mája 2008 (agentúra Morgan), 45 percent obyvateľov si myslí, že by sa krajina mala stať republikou s voleným prezidentom, 42 percent by chcelo ponechať súčasný stav a iba 13 percent sa neprikláňa ani k jednej alternatíve.

Avšak súčasná premiérka, Julia Gillardová už počas predvolebnej kampane tvrdo presadzovala zmenu na republiku a od svojich postojov neustúpila ani od svojho zvolenia do funkcie predsedkyne vlády, a tak ostáva len otázkou času, kedy nový ústavný Konvent vypracuje nové znenie otázok, ktoré budú predložené obyvateľom v referende.

Z prieskumov je evidentné, že Austrálčania i Novozélanďania budú i naďalej tolerovať britského monarchu bez nejakého mimoriadneho úspechu, až kým nenastane situácia, ktorá ich prinúti zvažovať okolnosti zmeny. Mnohí politológovia sa zjednocujú v názore, že takýmto veľmi vážnym bodom by mohlo byť koniec vlády kráľovej Alžbety II., ktorá pôsobí na obyvateľov oboch krajín ako silná prirodzená autorita, zdôrazňujúca a vyzdvihujúca dôstojnosť britského impéria. Kráľovná Alžbeta II. svojou osobnosťou jednoznačne vzbudzuje v obyvateľoch inklináciu k zachovaniu status quo (v podobnom duchu sa vyjadrila i súčasná austrálska premiérka, že koniec vlády Alžbety II. by mohol otvoriť úspešnú cestu k riešeniu tohto ústavného problému).

O autorce:

Tatiana Tokolyová

Expertise to impact

Přihlašte se k odběru