Nabízíme nově dvě pracovní pozice - referent/ka a vedoucí konferenčního úseku!

27. 2. 2013 Tento obsah není aktuální

Smeruje Egypt iránskou cestou?

Oficiálna pozvánka na stretnutie Organizácie Islámskej Konferencie (OIC) 2.-7. februára 2013 pre prezidenta Ahmadinedžáda a jeho vrelé privítanie na červenom koberci po prílete do Káhiry zo strany egyptskej hlavy štátu, naznačujú že bilaterálne vzťahy Egypta a Iránu sa oficiálne posunuli do novej roviny.

Egyptská revolúcia z 25. januára znamenala výraznú zmenu vo vzťahoch Iránskej islámskej republiky a Egypta. Prezident Ahmadinedžád bol jedným z prvých štátnikov gratulujúcich egyptskému prezidentovi Morsímu z Moslimského Bratstva k “dosiahnutiu finálneho štádia islámskeho prebudenia”. Ahmadinedžád pri tom zámerne ignoroval demokratické požiadavky Egypťanov, ktoré majú paralelu v iránskom reformnom „Zelenom hnutí“, sformovanom ako dôsledok zmanipulovaných prezidentských volieb v Iráne v roku 2009. Z tohto pohľadu je kľúčové odpovedať na otázku či je pre Egypt možné hlbšie, trvalejšie a systematickejšie zahranično-politické preorientovanie sa na Irán?

Charakter bilaterálnych vzťahov pred revolúciou

Vzťahy medzi Iránom a Egyptom, dvoma kľúčovými moslimskými regionálnymi aktérmi, sú veľmi komplikované aj na blízkovýchodné štandardy. Za začiatok animozity sa dá označiť nástup islámskej revolúcie v Iráne v 1978, kedy podpis mierovej zmluvy Egypta s Izraelom z roku 1979 Ajatolláh Chomejní označil za zradu islámu. Zo zmlúv z Camp Davidu navyše vyplývalo preorientovanie sa egyptskej zahraničnej politiky na USA ako hlavného vojenského garanta. Zo studeného mieru s Izraelom a Zahraničných vojenských fondov z USA vo výške 2 miliárd dolárov sa tak vyvinuli permanentné zahraničnopolitické priority. Paradoxne obdobnú mierovú zmluvu podpísalo v roku 1994 aj Jordánsko s ktorým však Irán neprerušil diplomatické styky.

Vítězná hesla na zdi v Káhiře. Revoluce z 25. ledna proměnila zahraniční politiku Egypta. (foto: Wikimedia)

Druhou zahranično-politickou komplikáciou sa stala podpora Iraku zo strany Egypta vo vojne s Iránom (1980-1988), napriek tomu, že táto podpora mala formu širokého frontu arabských štátov. Zo spomínaných udalostí je pomerne zrejmé, že bilaterálne vzťahy Iránu a Egypta neboli definované primárne faktickým vývojom ako skôr symbolickým, veľmocenským súperením medzi dvoma odlišnými vnútropolitickými systémami- jedným islámskym a druhým sekulárnym, laickým autoritárnym režimom. Dokonca ani nástup pragmaticky orientovaných prezidentov Rafsandžániho a Chatámiho nedokázal zmierniť napätú konfiguráciu vzťahov.

Ďalšie trecie plochy medzi oboma režimami sa prejavovali skôr ako ideologické a symbolické brzdy kooperácie. Po prvé, v rétorike Mubarakovho režimu sa dlhodobo skloňovala snaha Iránu ovplyvňovať domáce politické dianie, napriek tomu, že zopár dekád predtým to bol práve Egypt, ktorý systematicky nerešpektoval suverénne hranice štátov a priamo zasahoval v prevrate v Jemene, do politiky Sýrie, Jordánska a podobne. Mubarakov režim čeliaci silnej islamistickej opozícii, v podobe Moslimského Bratstva, totiž vnímal export iránskej revolúcie v regióne za jednu z najvýznamnejších hrozieb pre svoju stabilitu. Aktívna podpora šítskych hnutí a populácií všade na Blízkom východe, ale najmä v Asadovej Sýrii, Malíkiho Iraku po roku 2004, Libanone a v súčasnosti snaha roztiahnuť sa aj do Bahrajnu a potenciálne ovplyvniť šítsku menšinu v Saudskej Arábii a Katare, prispieva ku krajne negatívnemu vnímaniu Iránu zo strany krajín Zálivu, ktoré sú dlhodobo dôležitými spojencami a donormi Egypta.

Po druhé, z predošlého bodu vyplýva aj nesúhlas Egypta s Iránskou podporou teroristických hnutí. Napriek rétorickej podpore Palestínskej otázky, Mubarak čelil dvom obmedzeniam- podmienkam mierovej zmluvy s Izraelom a faktu, že primárnymi vodcami palestínskeho odporu sa stali islamistické hnutia –Hamás, Palestínsky islámsky džihád a Hizballáh v Libanone. Hamás ako najdôležitejšie hnutie odporu navyše priamo odvádzalo svoj pôvod od Moslimského Bratstva v Egypte, a tak výrazné posilnenie jeho pozície za asistencie egyptského režimu by znamenalo nebezpečný precedens pre vtedajšiu domácu politiku. Navyše, Iránsky režim podľa Egypta dlhodobo sponzoroval teroristické hnutia v Sudáne (ktorý Egypt stále považuje za svoju zahraničnopolitickú prioritu) a v samotnom Egypte údajnou podporou skupiny Islámsky Džihád. Pravdepodobne ani ministerské stretnutie ohľadom aktívneho boja proti terorizmu z roku 2001 v Káhire nedokázalo egyptskú stranu presvedčiť, že Irán má skutočný záujem zastaviť sponzoring terorizmu na Blízkom východe.

Po tretie, politika symbolov zohrávala nemenej dôležitú úlohu. Egypt poskytol v roku 1979 azyl zvrhnutému Šáhovi a slávnostne ho pochoval v honosnej mešite Rifa’i z 19. storočia. Na tento symbolický akt odpovedala iránska strana pomenovaním ulice v Teheráne podľa atentátnika, ktorý zavraždil prezidenta Sádáta- Chálida Islambúliho.

Motivácie egyptsko-iránskeho zblíženia

Predpoklad zmeny zahraničnopolitickej orientácie s pádom Mubarakovho režimu sa naplnil už počas vlády vojenskej junty SCAFu, kedy po prvý krát egyptská strana povolila plavbu dvoch iránskych vojenských lodí Suezským kanálom do Sýrie. Prezident Morsí neskôr absolvoval historickú návštevu Iránskej hlavy štátu počas zasadnutia Hnutia nezúčastnených krajín v auguste 2012. Recipročnú návštevu uskutočnil prezident Ahmadinedžád počas zasadnutia OIC vo februári tohto roku. Tieto oficiálne návštevy teda znamenajú historický prelom v bilaterálnych vzťahoch. Počas návštev sa dokonca dohodol postup pri zavedení diplomatických stykov na úrovni veľvyslancov. Samotný Irán už pri tejto príležitosti vymenoval veľvyslanca do Káhiry. Čo však znamená tento zásadný zvrat a ako ho možno interpretovať vzhľadom na strategické záujmy oboch krajín?

Už minulé leto egyptská strana iniciovala vytvorenie výboru na vyriešenie Sýrskej krízy pod taktovkou Egypta, Iránu, Turecka a Saudskej Arábie, ako najsilnejších hráčov regiónu. Po tom ako 21. novembra 2011 Egypt sprostredkoval pomerne úspešnú dohodu o odložení zbraní medzi Gazou a Izraelom, čím si prezident zvýšil svoju domácu podporu, Morsí chcel nadviazať na tento úspech aj v prípade Sýrie. Kooperácia s Egyptom na sýrskej otázke je dôležitá aj pre Irán. Hlavným dôvodom je, že po tom ako Rusko prebralo iniciatívu podpory Asadovho režimu, Irán stráca svoj vplyv.

Egyptsko-Iránske zblíženie vo všeobecnosti Teherán potrebuje ako formu symbolického nátlaku na nepriateľské postavenie krajín Zálivu a v snahe o zmiernenie šítsko-sunnitského rozkolu. Prioritou Iránu je tiež dokázať USA, že sankčný režim zlyhal v úsilí zabrániť tvorbe aliancií s Iránom. Napokon je to aj cesta ako si v krajine zlepšiť renomé, najmä v súvislosti s júnovými prezidentskými voľbami. Na druhej strane Káhira po revolúcii a nástupe Moslimského Bratstva k moci prehodnocuje v zmysle revolučných požiadaviek pasívnu zahraničnú politiku predošlého režimu. Napojenie na Irán je len jedným aspektom v snahách o získanie regionálneho vplyvu, ktoré Egypt tradične zaujímal ako centrum arabského sveta, najľudnatejšia krajina, centrum kultúry a sídlo najdôležitejšej inštitúcie sunnitského islámu- univerzity Al-Azhar. Kontext po vypuknutí arabskej jari definuje rekonštrukcia geopolitických vzťahov na Blízkom východe a konsolidácia nového politického poriadku v rámci ktorého chce Egypt využiť „okno príležitosti“. Navyše zahraničná politika tranzičného Egypta bude musieť viac reflektovať verejnú mienku, najmä ak uvážime mieru nespokojnosti ulice a ochotu zapojiť sa do stále nových protestov. Verejná mienka Egypťanov požaduje menej domáceho zasahovania zo strany USA, prehodnotenie, ale nie zrušenie mieru s Izraelom a najmä proaktívnejší prístup k palestínskej otázke s ktorou priamo súvisí práve ochota zapojiť sa do aliancie s Iránom.

Táto zmena regionálneho balansu síl sa však spája najmä s diverzifikáciou egyptských externých vzťahov. Čiastočný odklon od USA a Izraelu a príklon k Iránu teda neznamená preorientovanie sa, čo naznačili aj paralelné rozhovory s krajinami EÚ, s Tureckom, Čínou, krajinami Zálivu a podobne. Ako konštatuje hovorca vlády Yásir ‘Alí: “potrebujeme si vytvoriť vzťahy so všetkými krajinami sveta.” Egypt napriek nesúhlasu s rozvojom atómového programu Iránu, dúfa že v budúcnosti využije know-how Iránu pri realizácii výstavby štyroch atómových elektrární naplánovaných do roku 2025. Navyše kooperácia v oblasti turizmu je pre Egypt rovnako dôležitá. Naznačujú to aj rokovania, ktoré priniesli dohodu o obnovení 14 priamych letov z Teheránu do Káhiry týždenne. Iránsky prezident tiež prisľúbil aktívnu propagáciu Egypta ako turistickej destinácie. Iránska strana navyše plánuje zrušiť pre Egypťanov vízovú povinnosť a dokonca prisľúbila finančnú výpomoc vo forme pôžičky, napriek tomu, že sa Irán nachádza v režime tvrdých medzinárodných sankcií.

Komplikácie bilaterálnych vzťahov

Hlavnou komplikáciou pri vytváraní trvalých a stabilných vzťahov s Iránom sú krajiny Zálivu a ich pozícia ako veto hráča na regionálnej úrovni. Zdá sa, že samotný rapídny záujem o Irán súvisí so snahou Morsího vyslať signál týmto krajinám, špeciálne Spojeným Arabským Emirátom (UAE), že je schopný hľadať si aj alternatívneho strategického partnera. S emirátmi totiž prebieha konflikt ohľadom zatknutia členov tamojšej bunky Moslimského Bratstva. Preferovanie straníckych záujmov Bratstva nad strategickými národnými záujmami sa však môže negatívne obrátiť voči Egyptu. To si uvedomuje aj šéf egyptskej diplomacie Mohamed Kamel Amr keď tvrdí: “Káhira nebude budovať vzťahy s nijakou stranou, ktorá ohrozí bezpečnosť krajín Zálivu.” Táto hra na ochrancu však prirodzene nemá ideologické pozadie, ale ekonomické. Saudská Arábia totiž Egyptu prisľúbila hotovosť vo výške 4 miliárd, Katar ponúkol 2 miliardy a 3 miliardy v turistických a priemyselných investičných projektoch. Spomínaný utilitarizmus vychádza z ťažkej ekonomickej situácie Egypta, ktorý od revolúcie stratil takmer polovicu svojich devízových rezerv. Viac ideologická formulácia zahraničnej politiky sa môže vykryštalizovať skôr po parlamentných voľbách 2013, dokedy Morsí pravdepodobne odkladá závažnejšie a nepopulárne rozhodnutia, aby ešte viac neohrozili jeho profil a tým aj Moslimské Bratstvo pred voľbami.

Posledná návšteva Ahmadinedžáda naznačila, že prekážky komplexnej rekonfigurácie vzťahov vidí Káhira aj v samotnom iránskom režime. Okrem viacerých protestov a dvoch útokov na prezidenta, návšteva sunnitskej náboženskej inštitúcie Al-Azhar mala tiež kontroverzný charakter. Imám Al-Azharu, Ahmed Al-Tajjíb predostrel Iránu štyri podmienky na zlepšenie bilaterálnych vzťahov - ochrana chúzestánskych arabských sunnitov v Iráne, koniec zasahovaniu do záležitostí Bahrajnu, ukončenie podpory sýrskeho režimu a zastavenie šírenia šítskej misie v regióne. Navyše salafistickí islamisti a časť Moslimského Bratstva (ako napr. Júsuf Al-Qaradáwí) vyjadrujú silný nesúhlas s napojením na Irán pre ich „šíizáciu“ regiónu. S kontroverziou sa stretlo tiež údajné odhalenie nedávnej návštevy Qassíma Sulejmanyho z iránskych revolučných gárd, ktorý mal tajne spolupracovať s egyptskou stranou. Z pohľadu Iránu je pomerne problematický aj postup Egypťanov na hranici s Gazou v Rafahu, kde sa búrajú systémy podzemných tunelov, strategicky dôležité pre pašovanie zbraní a iných komodít do Gazy. Tento postup Káhiry demonštruje prekrývanie sa rétoriky pomoci Palestíne so základnými bezpečnostnými záujmami Egypta.

Napokon kľúčovou otázkou je aj problematika post-revolučného ideologického vývoja, kedy väčšinová spoločnosť skôr preferuje liberálne-demokratickú islámsku cestu Turecka ako vládu klerikov v Iráne. Ako konštatuje Kamel Amr: “Irán je regionálna veľmoc ktorú si nemôžeme dovoliť naďalej ignorovať, ale limity tejto spolupráce zostávajú fixné.”

O autorce

Katarína Pevná, působí na Filosofické fakultě University Komenského v Bratislavě

Zdroje:

Brom, S.; Guzansky, J. (2012) Egypt and Iran: Will the Two Walk Together? INSS Insight No. 353, July 12, 2012

Theodoulou, M. (2011). Iran and Egypt re-think relations, Apr 20, 2011, The National, dostupné online: http://www.thenational.ae/news/world/middle-east/iran-and-egypt-re-think-relations

Expertise to impact

Přihlašte se k odběru