Czernin Security Forum 2021 is live

9. 4. 2020

Dvojčlenné medzištátne organizácie

Pri štúdiu medzištátnych organizácií sa čitateľ bežne stretne s faktom, že tieto inštitúcie zakladajú desiatky štátov. Spravidla sa tak deje uzatvorením mnohostrannej medzinárodnej zmluvy, tzv. štatútu. Aký je však najnižší možný počet zakladateľov medzištátnej organizácie? Je možné vytvoriť a udržať pri živote funkčnú medzištátnu organizáciu iba s dvoma členmi? Je to fikcia, nezmyselnosť či reálna možnosť? 

Východisko analýzy

Všeobecné medzinárodné právo nemá pravidlo stanovujúce minimálny počet zakladateľov medzištátnej organizácie. Štatúty medzištátnych organizácií ponechávajú túto otázku spravidla bez povšimnutia. Ak sa aj nájde štatút nejakej organizácie s osobitnou úpravou tejto témy, tak len v súvislosti so zánikom organizácie, a to za podmienky poklesu počtu jej členov pod nejaký minimálny stav. Ak klesne počet pod stanovenú hranicu, organizácia automaticky zanikne. Tak je to v prípade Európskej vesmírnej agentúry s minimálnym počtom členov 5 a Regionálnej organizácie na riadenie rybného hospodárstva v južnom Tichom oceáne s minimálnym počtom 4. V našom regióne poznáme štvorčlenný Medzinárodný vyšehradský fond.

Na základe toho možno vysloviť predpoklad, že nič nebráni tomu, aby mohla vzniknúť a existovať organizácia len s 2 členmi. Tento predpoklad možno overiť jednak empiricky a jednak analyticky.

Existujú dvojčlenné medzištátne organizácie?

Hľadanie medzištátnej organizácie s dvomi členmi je úloha náročná, avšak nie nesplniteľná. Nižšie sú podľa dátumu založenia zoradené tie dvojčlenné organizácie, ktorých existenciu je možné dohľadať aj na internete. Asi najstaršou bilaterálnou organizáciou v dnešnom ponímaní je už nejestvujúca Angloamerická karibská komisia z r. 1942, ktorej členmi boli USA a UK. Neskôr sa rozšírila o Francúzsko a Holandsko a v r. 1946–1957 existovala s názvom Karibská komisia. Medzištátna organizácia, ktorá bola založená ako dvojčlenná (r. 1963) a takto pretrvala, je Nemecko-francúzsky úrad pre mládež. Jeho cieľom bolo podporovať vzťahy medzi nemeckou a francúzskou mládežou. Dnes prehlbuje vzťahy medzi deťmi, mládežou, mladými dospelými a tými, ktorí sú zodpovední za prácu s mládežou.

Ďalej existuje Administratívna komisia pre rieku Uruguaj, založená v r. 1975 Argentínou a Uruguajom, o ktorej MSD OSN v rozsudku z r. 2010 ohľadne celulózok na rieke Uruguaj konštatoval, že je medzinárodnou organizáciou s právnou subjektivitou. Táto organizácia má rozsiahle regulačné, technické a iné právomoci vo vymedzenej oblasti hraničnej rieky Uruguaj. Príkladom pôvodne dvojčlennej medzištátnej organizácie je aj Medzinárodné centrum pre rozvoj migračnej politiky, ktoré bolo založené v r. 1993 Švajčiarskom a Rakúskom. Dnes má 17 členov, okrem iného Česko a Slovensko. Ako dvojčlenná inštitúcia fungovala do rozšírenia v r. 1995 o Maďarsko.

Z uvedeného výpočtu vyplýva, že štáty v určitých špecifických záležitostiach používajú na realizáciu vzájomnej bilaterálnej spolupráce aj platformu medzištátnych organizácií, pričom ich status neodlišujú od tých, ktoré majú desiatky členov.

Analýza

Vlastné uvažovanie nad minimálnym počtom členov medzištátnej organizácie možno začať preskúmaním často uvádzanej tézy, že daný počet musia tvoriť aspoň tri štáty. Z uvedenej požiadavky vyplýva, že počet dvoch členov je nedostatočný. Je tomu naozaj tak? Vezmime do úvahy právny základ väčšiny medzištátnych organizácií, t. j. štatút ako medzinárodnú zmluvu. Ten predsa môže existovať ako platná a účinná zmluva nielen s tromi a viacerými, ale už aj s dvomi zmluvnými stranami. Čiže z hľadiska právnej základne medzištátnej organizácie tvorí „dolný kapacitný limit“ číslo 2. Teda nie jeden, pretože jeden štát nemôže vytvoriť medzinárodnú zmluvu, ale dva štáty už áno. A ak môžu štatút medzištátnej organizácie vytvoriť štyri alebo tri štáty, prečo by tak nemohli spraviť štáty dva? Neexistuje pre to žiadna medzinárodnoprávna prekážka.

Iným argumentom o údajnej nemožnosti (nezmyselnosti) bilaterálnej organizácie je to, že v prípade dvoch členov môže nastať paralyzovanie rozhodovacích procesov v jej orgánoch. Jeden člen by totiž mohol hlasovať za nejaké rozhodnutie a druhý proti jeho prijatiu. Táto logika by znamenala, že potom by nemohol byť prípustný žiadny párny počet členov medzištátnej organizácie, pretože toto riziko by vznikalo nielen pri dvoch, ale aj 4, 6 či 180 členoch. Podľa tejto logiky by rovnováha hlasov za a proti nemohla nastať len v organizáciách s nepárnym počtom členov a aj to výlučne vtedy, ak by sa rozhodovania zúčastnili vždy všetci členovia a zároveň by všetci hlasovali buď kladne alebo záporne, t. j. nik by sa nikdy nezdržal hlasovania. Takéto pravidlá medzištátne organizácie nemajú a je otázkou spolupracujúcich štátov, do akej miery budú vnútorné rozhodovacie mechanizmy konkrétnej medzištátnej organizácie efektívne. Skutočnosť, že niekedy nedôjde k prijatiu rozhodnutia pre vnútroinštitucionálny pat, nie je ale dôvodom pre teoretickú a ani praktickú nemožnosť existencie inštitúcie ako takej.

Napokon, medzištátna organizácia je inštitúciou, ktorej ciele z logiky a povahy veci musia prekračovať štátne hranice. Na to, aby došlo k splneniu tejto podmienky, postačuje, aby spolupracovali štáty dva. Už vtedy dochádza k spolupráci na medzištátnej úrovni a organizácia sa stáva medzinárodnou. Zreteľným je to v prípade vyššie uvedenej riečnej komisie alebo nemecko-francúzskej organizácie. V daných príkladoch by ani jeden z dotknutých štátov nebol schopný realizovať zamýšľaný cieľ, pretože bez súčinnosti druhého partnera je to nemožné. A keďže pri danej spolupráci a dosahovaní stanoveného cieľa dochádza k prekračovaniu štátnej hranice, nepochybne ide o organizáciu medzištátnu.

V neposlednom rade je významným fakt, že bilaterálne organizácie disponujú všetkými atribútmi medzištátnych organizácií ako štatút, orgány, právna subjektivita, členovia, ciele či výsady a imunity.

Záver

To, že dvojčlenné medzištátne organizácie nie sú bežnou formou spolupráce v medzinárodných stykoch, automaticky nespôsobuje, že pre definovanie nejakej inštitúcie ako medzištátnej organizácie je nevyhnutné, aby sa na nej podieľali najmenej 3 členovia. Potvrdzuje to nielen (hoci zriedkavá) prax štátov, ale aj faktický a medzinárodnoprávny rozmer dvojstrannej inštitucionálnej spolupráce štátov. Ak by malo byť pravdou, že medzištátna organizácia nevyhnutne potrebuje aspoň troch členov, potom by dvojčlenné inštitúcie neboli medzištátnymi organizáciami, ale nejakou inou medzinárodnou inštitúciou s vlastnou právnou subjektivitou. A žiadna takáto kategória okrem medzištátnych (medzinárodných) organizácií neexistuje. Odpoveď na otázku z úvodu článku je, že minimálny počet členov medzištátnych organizácií tvoria 2 štáty. To má zásadný dopad na vymedzenie pojmu medzištátna organizácia. Teda každá definícia, a nie je ich málo, ktorá stanovuje spodnú hranicu počtu zakladateľov alebo členov medzištátnej organizácie číslom tri, je nesprávna.

O autorovi:

Peter Rosputinský je odborným asistentom na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici od roku 2004. V súčasnosti vyučuje predmety Medzinárodné organizácie, Medzinárodné právo, Diplomatické a konzulárne právo a Základy práva.

 

 

Témata a regiony

Expertise to impact

Přihlašte se k odběru