Útok na Qassema Soleimaniho a medzinárodné právo

Pri americkom raketovom útoku bol 3. januára 2020 na letisku v irackom Bagdade zavraždený vojenský veliteľ Kuds Iránskych revolučných gárd Qassem Soleimani. Ministerstvo obrany USA tvrdí, že útok bol nutný z dôvodu odstrašenia Iránu od jeho ďalších útokov na amerických diplomatov či amerických vojakov nachádzajúcich sa na Blízkom východe. Americký prezident Donald Trump sa domnieva, že je Qassem Soleimani zodpovedný za smrť mnohých ľudí a nazýva ho teroristom. Dlhodobo narušené iránsko-americké vzťahy sa vraždou Soleimaniho opäť vyostrujú, pričom vrcholní predstavitelia Iránu ako duchovný vodca Alí Chameneí či iránsky prezident Hasan Rouháni sľubujú nečakanú a tvrdú odvetu.

Dňa 2. januára 2020 bol zverejnený dokument, vypracovaný americkým Ministerstvom obrany, v ktorom sú vymenované početné iránske útoky na americké ozbrojené sily v Iraku či americkú ambasádu v Bagdade, pri ktorých boli okrem amerických vojakov zranení aj irackí. Hovorí sa aj o úmrtí civilistu. Americká vláda urgentne žiada irackú o zvýšenie bezpečnosti amerických ozbrojených síl v Iraku. Na konci dokumentu varuje Irán pred možnou odpoveďou na ďalšie „provokatívne akcie, a to v čase, spôsobom a na mieste podľa vlastného výberu“.

Tento dokument bol zverejnený len deň predtým, ako bol spáchaný útok na Soleimaniho. Je preto viac než pravdepodobné, že americká vláda mala útok v tom čase v úmysle. Spojené štáty americké sa po útoku a jeho kritike medzinárodným spoločenstvom začali okamžite odvolávať článok 51 Charty OSN, ktorý hovorí o práve na sebaobranu. V článku 51 Charty OSN sa však hovorí, že štát sa môže brániť v prípade ozbrojeného útoku, a to len po obdržaní mandátu Bezpečnostnej rady OSN. Ten USA nedostali, keďže Radu bezpečnosti úplne obišli, a to znamená, že bol útok na Soleimaniho nelegálny.

Po útoku, 8. januára 2020, bol Ministerstvom obrany USA zverejnený ďalší dokument s odôvodnením spáchania útoku ako odpoveď na eskalujúcu sériu útokov Iránu a jeho spojencov na americké ozbrojené sily s úmyslom zabrániť Iránu v podporovaní a vykonávaní ďalších útokov.

Na jednej strane sa USA odvolávajú na svoje právo ukotvené v Charte OSN, na strane druhej je ale po tweetoch a iných vyjadreniach Donalda Trumpa ohľadom útoku otázne, či on ako hlava štátu na medzinárodné právo vôbec prihliadal. Trump považoval Soleimaniho za „teroristu číslo jeden na svete“ a bol presvedčený o tom, že Iránske revolučné gardy, ktoré Soleimani viedol, zabili stovky amerických civilistov a vojakov. To mu stačilo na to, aby považoval útok za oprávnený.

Soleimaniho smrť pripomenula svetu veľkú moc jednotlivca, ktorú dovoľuje americká ústava. Podľa medzinárodného práva bol útok síce nelegálny, no to prichádza do rozporu práve so zvláštnosťami amerického vnútroštátneho práva. Aj keď by mal prezident prihliadať na názory Kongresu, posledné slovo má on sám. Je tzv. Commander-in-Chief, a teda disponuje rozhodovacou právomocou, ktorá leží v rozpore s ďalším dôležitým princípom vyvažovania moci v štáte, a to tzv. „checks and balances“. Donald Trump však podľa hovorkyne Snemovne reprezentantov Kongresu Nancy Pelosi s Kongresom svoj zámer neskonzultoval.

Dôležitým americkým dokumentom je tiež Trumpova National security strategy. V tomto dokumente, ktorý sa v USA líši od prezidenta k prezidentovi, je okrem iného definovaný americký vzťah k zahraničiu. Problém iránskej expanzie sa spomína hneď na začiatku 5. kapitoly s názvom The Strategy in a Regional Context: Middle East. Kontrola Blízkeho východu je zakotvená v americkej zahraničnej politike takmer od jej vzniku, no na dôležitosti nabrala najmä po druhej svetovej vojne. Rastúci iránsky vplyv predovšetkým v Iraku či v Sýrii teda nie je Američanom po chuti. Ďalším dôvodom útoku na Soleimaniho, ktorý USA udávajú, je teda oslabiť vplyv Iránu v regióne. Zabitím predného vojenského vodcu Soleimaniho chceli teda obmedziť silu Iránu. Ďalšou zaujímavou skutočnosťou však je, že sa útok odohral na území Iraku, ktoré je spojencom USA v boji proti silnejúcemu vplyvu Iránu. Spojené štáty teda porušili aj zvrchovanosť štátu Irak, keďže zaútočili na jeho území proti inému štátu. Iracký premiér Adel Abdul Mahdi sa vyjadril, že ide o „značné porušenie suverenity Iraku“.

Mnohí experti sa zhodujú, že americký útok na Qassema Soleimaniho s medzinárodným právom v súlade nie je a americké argumenty nie sú dostatočné. Irán podľa nich pre Spojené štáty americké nepredstavoval takú hrozbu, aby bol preventívny útok nutný. Aj keď sa teda jedná o porušenie medzinárodného práva, trest nehrozí USA pravdepodobne žiaden. Slabosťou medzinárodného práva je, že je v podstate nevymáhateľné. Politici sú si toho vedomí, že neexistuje orgán a ani prostriedky, ktorými by boli po porušení medzinárodných zmlúv, úmluv či dohôd postihovaní, a teda si tým veľmi nenechajú zväzovať ruky. Jediné, čím by sa medzinárodné spoločenstvo mohlo pokúsiť krajinu porušujúcu medzinárodné právo potrestať, sú rôzne typy ekonomických či diplomatických sankcií, ako to bolo napríklad v prípade potrestania Ruska po jeho anexii Krymu.

Zdá sa, že sa americký čin stal akýmsi precedentom či už na americkej domácej alebo na medzinárodnej politickej scéne. Následky sú rôzne: ďalšia eskalácia iránsko-amerických vzťahov, porušenie americko-irackých vzťahov, ďalšie posilnenie iránskeho vplyvu v regióne a možno aj určitá destabilizácia vzťahov Blízkeho východu. Donald Trump možno tieto dôsledky pri svojej povestnej impulzívnosti neuvedomil, no jedným si bol istý. A to že jemu ako prezidentovi ekonomickej a vojenskej veľmoci žiaden trest nehrozí.