Announcing the Winter Semester program of the IIR Critical Studies Seminar

15. 4. 2021

Zbavovanie sa koloniálneho dedičstva

Wikipedia Commons

Dá sa vyrovnať s genocídou? Kolonializmus spojený s rasistickým násilím dodnes čaká na svoje zmierenie a hnutie Black Lives Matter nám kladie práve takéto otázky. Jedným zo spôsobov ako sa vysporiadať s problematickou minulosťou je prostredníctvom búrania sôch. Sú však aj iné metódy. Naozaj sa ale zbavujeme koloniálneho dedičstva? To, čo sa dnes rozumie pod pojmom vyrovnávanie sa s kolonializmom, sú do veľkej miery ospravedlnenia, navracanie umeleckých artefaktov z múzeí v západnej Európe a reparácie za kolonializmus.

Prejavy ľútosti

Čo sa týka ospravedlnení, je zrejmé, že bývalí kolonizátori pokročili a dnes si priznávajú svoju vinu do oveľa väčšej miery. Už v roku 2001 na Svetovej konferencii proti rasizmu prejavili predstavitelia štátov OSN hlbokú ľútosť nad otroctvom. Pozdvihnutie vyvolalo vyhlásenie vtedy ešte len kandidáta na prezidenta Emmanuela Macrona v roku 2017, že kolonializmus by mal byť označený za zločin proti ľudskosti a Francúzsko by sa malo ospravedlniť za svoje zločiny, najmä počas Alžírskej vojny za nezávislosť. Ako prezident potvrdil svoj postoj a uznal, že francúzsky štát mučil a zavraždil Mauricea Audina, francúzskeho komunistu a podporovateľa alžírskych nacionalistov počas zmienenej vojny. Macron tiež uznal, že Francúzsko sa systematicky dopúšťalo mučenia.

K podobnému ospravedlneniu pristúpilo Holandsko v roku 2013 za koloniálne vraždenie v Indonézii. A v roku 2015 sociálno-demokratický nemecký minister zahraničia vydal politickú smernicu, aby sa masakre voči skupinám Ovaherero a Nama v Namíbii nazývali vojnovými zločinmi a genocídami, k formálnemu ospravedlneniu však zatiaľ nedošlo, aj keď podľa najnovších správ sa tak má čoskoro stať. V roku 2013 sa britský minister zahraničia ospravedlnil za mučenie a zneužívanie Keňanov počas povstania Mau Mau v 50. rokoch minulého storočia. Je teda vidieť určitý pokrok. Stále však chýbajú ospravedlnenia za mnohé ďalšie akty brutálneho násilia, napr. voči vraždeniu v indickom meste Amritsar v roku 1919 bola zo strany britskej vlády prejavená ľútosť, ale bez ospravedlnenia.

Vracanie kultúrnych artefaktov a pozostatkov

Druhým prvkom vyrovanávania sa s koloniálnou minulosťou je navracanie ukradnutých kultúrnych artefaktov kolonizovaných národov. Macron v roku 2017 prehlásil, že predmety z bývalých kolónií by mali byť vrátené. Správa pripravená na Macronov popud odhaduje 88 000 takýchto predmetov. V deň jej predstavenia ich bolo 26 vrátených do Beninu. Išlo o predmety, ktoré zobrali francúzske jednotky v roku 1892. Zatiaľ ide teda najmä o gesto a uvidí sa, či bude sľub dodržaný. Bénédict Savoy, jeden z autorov správy, rezignoval z rady nemeckého Humboldtovho múzea práve pre neschopnosť vyrovnať sa s nemeckou imperiálnou minulosťou.

Tretím spôsobom vyrovnávania sa s koloniálnou minulosťou je úspešnejšie vracanie pozostatkov obetí. Napríklad už v roku 2002 boli navrátené pozostatky Sary Baartman vystavovanej začiatkom 20. storočia v Európe pre svoj zadok pod menom Hotentótska Venuša do Juhoafrickej republiky. Takisto boli vrátené kosti obetí zmienenej genocídy Herero a Nama v Namíbii, ktoré boli pôvodne prevezené do Nemecka. Ak ostaneme v Namíbii, uvidíme zjavné pokračovanie kolonializmu v ekonomickej otázke. Bieli tu stále vlastnia zhruba 70 % pôdy. Vláda je v pomalom a problematickom procese prerozdelenia pôdy. Tu by mohli pomôcť reparácie, avšak tie sú ohniskom asi najväčšieho sporu.

V prípade Namíbie Nemecko odmieta hovoriť o reparáciách, namiesto toho poskytuje tzv. rozvojovú pomoc. Tá ale nejde potomkom Nemcami vraždených a mučených obyvateľov dnešnej Namíbie, ale vláde, voči ktorej sú skupiny Herero a Nama do veľkej miery v opozícii. Tieto skupiny sa tiež obrátili na súd v New Yorku, ktorý ich požiadavky na kompenzáciu genocídy zamietol. Reparácie však boli vyplatené v prípade indonézskych vdov holandskou vládou a tiež v prípade obetí Britmi potlačeného povstania Mau Mau. Nejde ale o nejaké enormné sumy typu reparácii, ktoré malo Nemecko zaplatiť po prvej svetovej vojne. Celkovo ide teda o akýsi legalistický boj o uznanie závažnej krivdy – mučenia, či genocídy – spojenej s ospravedlnením a nejakou formou odškodnenia. Západné vlády sa obávajú, že odškodnenia idúce hlbšie do minulosti by mohli spustiť lavínu nesplatiteľných požiadaviek. Najjednoduchšie sa zdá byť ospravedlnenie a vracanie pozostatkov a je možné, že postupne bude dochádzať aj k vracaniu kultúrnych artefaktov.

Postoj ku kolonializmu dnes

Druhou rovinou vyrovnávania sa s dedičstvom kolonializmu je postoj spoločnosti voči nemu. Ten je dobre vidno ako v popkultúre, tak u širšieho obyvateľstva. Podľa prieskumu z roku 2019 si až 32 % Britov myslí, že na britské impérium treba byť hrdý a nie sa zaň hanbiť, ako si ich to myslí 19 %. V prípade Nemecka si iba 9 % myslí, že treba byť hrdý na nemecké impérium, ale až 40 % naň nie je ani hrdé, ani sa zaň nehanbí. V popkultúre je typickým príkladom postava Winstona Churchilla. V prvej fáze zmieňovaného Mau Mau povstania bol Churchill britským premiérom, je známe, že za jeho vlády došlo počas druhej svetovej vojny k hladomoru v Bengálsku, ktorý mal na svedomí 4 milióny ľudí. Príčinou bolo odklon zásobovania potravinami pre indické civilné obyvateľstvo. Film Najtemnejšia hodina reprezentujúci Churchilla ako hrdinu bol nominovaný na britské filmové ceny aj na Oscara. Takýchto príkladov je množstvo, dopĺňa ich diskusia o pozitívnej roli kolonializmu a kolonizátorov pre kolonizované národy. Okrem konzervatívnych intelektuálov dnes túto pozíciu zastávajú najmä nacionalistické strany typu francúzskeho Národného frontu.

Na druhú stranu, zmieňované hnutie Black Lives Matter ukazuje silnú nespokojnosť s pretrvávajúcim rasizmom. Nejde len o posprejovanie sôch Winstona Churchilla hanlivými nápismi. Ale napr. dozorná rada Princetonskej univerzity sa rozhodla z názvu Školy verejných a medzinárodných záležitostí Woodrova Wilsona odstrániť meno amerického prezidenta. Dôvodom bol rasizmus štátnika, o ktorom sa na Slovensku a v Česku učí, že priniesol slobodu podriadeným národom vrátane tých našich. V pražských Vrchlického sadoch je dodnes jeho socha. Hoci je vidno zrejmú ambivalenciu vo vyrovnávaní sa s koloniálnym dedičstvom, v dominantných liberálnych médiách a oficiálnych diskurzoch je kolonializmus prezentovaný ako niečo silno problematické.

Ekonomické dedičstvo

Pre mnohých ľudí je však omnoho dôležitejšie ekonomické a geopolitické dedičstvo kolonializmu. Nadvláda Západu nad svetom trvá od 18. storočia, kedy boli Západ a Čína na zhruba rovnakej mocenskej úrovni. Pre mnohých kritických autorov ide o dôsledok násilnej koloniálnej politiky Západu a nie o dôsledok obchodného ducha, protestantskej etiky či lepšieho alebo naopak horšieho klimatického podnebia. Dnes žijeme v období neokolonializmu. Je to epocha pokračujúceho kolonializmu po formálnej dekolonizácii inými prostriedkami. Nimi sú podľa Arama Ziaia z Univerzity v Kasseli najmä politiky medzinárodných finančných inštitúcií a ich vplyv na vlády chudobnejších krajín, zahraničné politiky samotných bohatých krajín, pravidelné vojenské intervencie, tzv. rozvojová pomoc, či ekonomické aktivity súkromných aktérov.

Kritizované sú dodnes počty hlasov vo Svetovej banke a Medzinárodnom menovom fonde, v ktorých majú Spojené štáty stále ešte právo veta. Černošské občianske organizácie dokonca zaslali Svetovej banke list požadujúci ukončenie rasizmu v tejto inštitúcii. Ako je známe, dlhy dekolonizovaných štátov umožňujú vyžadovať po vládach týchto štátov neoliberálne politiky, ktoré v osemdesiatych rokoch viedli k tzv. stratenej dekáde. Hoci do roku 2007 došlo k bezprecedentnému splateniu dlhov a poklesu príjmov vedúcemu až k prepúšťaniu v medzinárodných finančných inštitúciách, opäť sa vracajú obavy z neschopnosti splácať dlhy. Dokonca v marci tohto roka aj Venezuela znova požiadala MMF o pôžičku.

Dobrým príkladom je aj Južná Kórea. Významné časti firiem ako Daewoo, Hyundai alebo Samsung boli rozpredávané počas východoázijskej krízy za výpredajové ceny. Čo sa týka napr. poľnohospodárskej politiky EÚ, typickým príkladom je Ghana, ktorej silno dotovaný import kurčiat z EÚ likviduje miestnu produkciu. Za všetky vojenské intervencie môže slúžiť príklad Iraku. Tzv. Franceafrique – mafiánske prepojenie medzi francúzskymi a africkými štátnymi špičkami – by tiež nebola možná bez francúzskych vojenských základní v Afrike.

Rozvojová spolupráca môže mať často ušľachtilé ciele, lenže takéto ciele mala aj koloniálna politika a od štyridsiatych rokov minulého storočia ich aj do istej miery napĺňala. Vtedy vznikli Investičný fond pre ekonomický a sociálny rozvoj a Fond na podporu poľnohospodárstva a ekonomického a sociálneho rozvoja vo Francúzsku a Korporácia pre koloniálny rozvoj a Korporáciu pre zámorské potraviny v Británii. Mali zvyšovať životný štandard a blahobyt kolonizovaných a zaistiť export koloniálnych produktov. Podľa francúzskeho vzoru vznikol následne v roku 1957 Európsky rozvojový fond, kam bola prenesená aj slovami Veronique Dimier zo Slobodnej univerzity v Bruseli „koloniálna psychológia“. Dnešné vykorisťovanie ide ruka v ruke s cieľom rozvíjať rovnako ako cieľom kolonializmu bolo najprv civilizovať a neskôr rozvíjať. A napokon aktivity súkromných aktérov zaberaním pôdy, tzv. landgrabbingom, pripomínajú zaberanie pôdy počas kolonializmu, či už súkromnými koloniálnymi spoločnosťami alebo neskôr vládami.

Ako je na tom Česko a Slovensko

Najvýznamnejšia podobnosť s kolonializmom je však pretrvávajúca nerovná výmena v obchode medzi globálnym Juhom a Severom. A práve tu má svoje miesto aj Slovensko, aj Česko. V mnohých ohľadoch sú na strane bývalých kolonizátorov a čerpajú výhody z nižších cien tovarov a služieb spôsobených globalizáciou podporovanou západnými vládami. Zároveň sú však aj v roli vykorisťovaných, od ktorých unikajú zisky do zahraničia. V tomto ohľade píše v súvislosti s Českom Ilona Švihlíková o kolónii, akademickým žargónom sa hovorí o „závislej trhovej ekonomike“.

Darí sa teda Západu zbavovať sa koloniálneho dedičstva? V rovine ideí a materiálnych symbolov dochádza k miernemu pokroku. V otázke reparácií sú úspechy len veľmi ojedinelé a týkajú sa jednotlivých osôb podávajúcich žaloby. V tej najpodstatnejšej otázke globálneho svetového poriadku však pokračuje ľúty boj o udržanie koloniálnej nadvlády, ktorej dnes nanajvýš ak prislúcha predpona neo-.

Expertise to impact

Přihlašte se k odběru