Koniec rastu výdavkov na obranu
Ruská anexia Krymu zapríčinila v mnohých krajinách Európy postupný rast výdavkov na obranu. Pandémia zrejme spôsobí podobne radikálny, no bohužiaľ opačný trend.
Priebeh vojny v Gruzínsku v lete 2008 motivoval Kremeľ výrazne zreformovať vlastnú armádu. Toto použitie vojenskej sily na území iného štátu na periférii Európy však nemalo výraznejší vplyv na ostatné krajiny regiónu. Z letargie blahobytu vytrhla Západ skôr nasledujúca finančná kríza a najbližších šesť rokov sa tak nieslo v znamení ďalšieho poklesu výdavkov na obranu. Ratovať bolo treba hospodárstvo a obrana išla v Európe bokom. Anexia Krymu to zmenila. Ukázala efekt ruskej reformy armády a NATO si zrazu uvedomilo, že ubrániť Pobaltie by mohol byť problém. Mnohým politikom v Európe sa zas pri pohľade na vlastnú vojenskú techniku zahmlilo pred očami. Rozpočty na obranu začali konečne rásť a pravdepodobne by rástli aj naďalej, keby neprišla pandémia a koronakríza. V dnešnej situácii si tak už možno len ťažko predstaviť, že Európa bude ďalej navyšovať obranné výdavky.
Generačná príležitosť
Posledných päť rokov by sa dalo bez preháňania označiť za „window of opportunity“ v rezorte obrany, alebo inými slovami za akúsi príležitosť na generačnú obnovu techniky, prekopanie plánovacích a logistických procesov i celkovú zmenu zmýšľania o bezpečnosti. Nič podobné tu niekoľko dekád nebolo a zároveň to prišlo v najvyšší čas, keďže v roku 2014 dosiahli výdavky európskych členov NATO najnižšiu úroveň od konca studenej vojny. Pomerne veľa sa pritom v predošlých piatich rokoch podarilo dosiahnuť doma aj v zahraničí práve vďaka všeobecnému konsenzu a ochote opäť investovať do obrany. V poslednej chvíli pred vypuknutím pandémie sa tak českému ministerstvu obrany podarilo podpísať zmluvy na dodávku izraelských mobilných radarov pre protivzdušnú obranu a amerických bojových aj viacúčelových vrtuľníkov, ktoré majú nahradiť dosluhujúcu sovietsku techniku.
Najväčším úspechom by však bolo, ak by sa v plánovanej podobe podarilo dokončiť už naštartovaný proces obmeny pásových obrnencov a delostrelectva, ktorých dôležitosť naplno ukázali práve boje na východnej Ukrajine. Potreba tejto techniky pritom spočíva nielen v nutnosti vyzbrojiť ťažkú mechanizovanú brigádu, ale aj v náraste dôležitosti obrany územia Aliancie predovšetkým na východnom krídle. Podobným smerom sa vydali mnohé ďalšie krajiny NATO. Litva kúpila nemecké kolesové bojové vozidlá pechoty, americké viacúčelové helikoptéry a nórsky systém protivzdušnej obrany. Estónsko investuje do pásových obrnencov a húfnic. Maďarsko nakúpilo tanky aj húfnice z Nemecka a Poľsko s Rumunskom získajú z USA raketové delostrelectvo a niekoľko batérií systému Patriot. Varšava si k tomu ešte pribalí lietadlá piatej generácie F-35.
No osviežilo sa i celkové myslenie. Pojem odstrašenie sa vrátil do slovníka, hybridné hrozby získali na dôležitosti, zvýšil sa dôraz na prepravu a logistiku, ktoré koordinuje nové aliančné veliteľstvo v Ulme, a aj EÚ naštartovala svoju obrannú spoluprácu, o čom dnes svedčia skratky ako PESCO, CARD, EDF či MPCC. Akurát NATO stále používa Strategickú koncepciu z roku 2010, pretože vyjednávanie čohokoľvek nového všetkých odrádza.
Naspäť do normálu
Dnes sme ale s najväčšou pravdepodobnosťou svedkami konca tohto jedinečného obdobia. Ten, kto nevyužil príležitosť, zrejme už nedostane na to ďalšiu možnosť. Ako prvý môžeme rovno odpísať záväzok členských krajín NATO zo summitu vo Walese, že do roku 2024 budú na obranu vynakladať aspoň 2 % HDP. S tým napokon asi nepočíta ani české ministerstvo obrany. Pomyselne sa tak vraciame do normálu, ktorý tu panoval pred anexiou Krymu. V Spojených štátoch sa začína hovoriť o potrebe prioritizovať medzi budúcimi nákupmi v dôsledku možnej priepasti medzi tým, čo by bolo potrebné zaobstarať, a tým, na čo reálne budú prostriedky. Najlepšie to vidieť na inak kľúčovom námorníctve, ktoré svoj cieľ disponovať 355 plavidlami do roku 2030 obhajuje už len z povinnosti. Rozpočet ministerstva obrany pritom navrhuje nielen menej nových lodí ale aj menej peňazí na ich výstavbu. Prostriedky USA na infraštruktúrne projekty v Európe sa z časti presunuli na výstavbu plota na hranici s Mexikom, plánuje sa zníženie počtu amerických vojakov v Nemecku a aktivity zamerané na odstrašenie Ruska budú mať v roku 2021 zrejme o 30 % nižšie financovanie než v roku 2019. Väčšina týchto opatrení pritom ešte nezohľadňuje katastrofálny dopad pandémie na hospodárstvo USA, ktorý sa plne ukáže až v najbližších mesiacoch.
Ilustratívnym je aj prípad Slovenska. Tomu sa síce podarilo zachrániť svoje vojenské letectvo nákupom amerických nadzvukových lietadiel a vrtuľníkov, no už krátko po februárových voľbách v roku 2020 nový minister obrany oznámil nutnosť upraviť splátky za stíhačky z dôvodu blížiacej sa krízy. Nákup kolesových transportérov, ktorý za minulej vlády zamrzol pre banálny spor o slovíčka v novej bezpečnostnej stratégii, sa už tiež asi nikdy nerozbehne. Lepšie na tom nie je ani EÚ, ktorá už počíta s výrazným obmedzením financovania svojich obranných iniciatív. Európsky obranný fond zrejme dostane z ďalšieho viacročného rozpočtu o 40 % menej prostriedkov oproti plánu a investície do vojenskej mobility osekajú asi až o tri-štvrtiny. V Českej republike debatu nedávno rozprúdil premiér a armáda už hľadá spôsoby ako zachrániť nákup pásových obrnencov. Za obeť padnú zrejme investície do logistiky.
Dovolenka v Juhoslávii
Česká republika je pritom na tom ešte relatívne dobre v porovnaní s ostatnými krajinami. Schodok štátneho rozpočtu síce kvôli koronakríze dosiahne 500 mld. Kč, čo je viac než desaťnásobok deficitu pôvodne plánovaného na tento rok, no verejný dlh krajiny v pomere k HDP nedosahuje ani 40 % a nezamestnanosť pred krízou prakticky neexistovala. Priestor na manévrovanie tu teda je a nemal by byť dôvod obmedzovať plánované investície do armády. K investíciám do armády sa však v celej Európe pristupuje ako k dovolenke v Juhoslávii za socializmu. Obrazne povedané, bolo by fajn tam ísť, ale dokážeme bez toho žiť, veď máme aj Tatry. A tak veľmi podobne si doprajeme nejaký ten nový kvér len v prípade, ak sú k tomu všetky hviezdy priaznivo naklonené, ale štandardne sa uspokojíme aj so sovietskymi BVP-čkami a na V3S-kách budú vojaci jazdiť ešte aj keď dokončia rýchlodráhu z Prahy do Berlína.
Namiesto toho by sme však armádu mali chápať ako poistku, ktorá nám v prípade potreby zachráni aspoň základ toho, čo si celý život snažíme postupne budovať. Nikto si asi nezruší poistenie svojho bytu, či domu len preto, že posledných päť rokov nevyhorel. No my sme v Európe schopní osekávať investície do obrany, pretože naše momentálne priority sú bohvieprečo niekde inde. Až ten barák začne horieť, čas meniť priority už nebude. V roku 2014 začalo horieť u suseda na Ukrajine a my sme hneď začali hľadať v nesplatených šekoch, či sme nezabudli zaplatiť za poistenie domu. Ako vysvitlo, poistku sme nezaplatili. Chvíľu sme sa tvárili znepokojene a rozhodli sme sa zapracovať na vlastnej bezpečnosti, no po pár rokoch sa vďaka koronakríze zdá byť všetko na najlepšej ceste vrátiť sa do normálu, keď sú investície do obrany niečo ako dovolenka v Juhoslávii, s ktorou vlastne nikto nepočíta.
Strategická paralýza
Takéto nastavenie nášho zmýšľania o obrane a bezpečnosti je patologicky ovplyvnené dvomi tendenciami, ktoré spoločne spôsobujú neschopnosť efektívne uvažovať o potrebách armády. Na jednej strane je každodenná politika do veľkej miery určovaná najakútnejšími potrebami. Pozornosť venujeme tomu, čo nás najviac páli. Po Kryme to bolo Rusko, a tak sme zvyšovali rozpočty na obranu. Po pandémii zas budeme namiesto obrany ratovať ekonomiku. Armádu však nemožno efektívne riadiť a plánovať nárazovito v závislosti na aktuálnych okolnostiach. Už dnes by mala Česká republika začať uvažovať, čo si počne s nadzvukovým letectvom po roku 2027, keď vyprší aktuálny prenájom švédskych stíhačiek. Ak by malo Slovensko slúžiť ako príklad, tak Praha musí najneskôr v roku 2023 podpísať zmluvu o nákupe nových lietadiel, pokiaľ chce mať prvé z nich doma o štyri roky neskôr.
Druhou patologickou tendenciou z pohľadu obrany a bezpečnosti je takmer dokonalá izolácia bežnej populácie od armády, ich príslušníkov a toho, v čom spočíva jadro ich činnosti. Ide tak v podstate o presný opak stavu počas studenej vojny. Jednotlivec príde do styku s vojakom len počas povodne, vojna je len v televízii a branná povinnosť v Európe poväčšine zanikla. Keď pošleme nejakú jednotku do Afganistanu alebo Iraku, nijak sa nás to nedotkne. Za takýchto okolnosti sa potom nemožno čudovať, že zmrazenie investícií do armády si nik v populácii dokopy nevšimne. Malým deťom počas prehliadky stačia aj tridsaťročné delá a povodne sa zvládnu aj bez stíhačiek, či transportérov. Nikto príčetný by sa asi denne nevyvážal na polstoročnom veteránovi a vlastnej rodine by ste bezpochyby radšej kúpili nové auto, armádne gazíky ale veselo tolerujeme. Čo sa nás netýka, to nás jednoducho netrápi.
Tento stav však nie je nemenný a niektoré európske krajiny ako napríklad Fínsko ukazujú, že uvažovať o bezpečnosti a obrane možno aj dlhodobo, konzistentne a celospoločensky. Na úvod by možno pomohlo, ak by sme začali zhora a zabezpečili, aby politici lepšie chápali dôležitosť a hlavne funkciu ozbrojených síl.